Tohtoročná sezóna plesov je za nami. Ak ste sa nejakého zúčastnili, možno si pozeráte fotky, spomínate na skvelú zábavu a je vám trochu smutno, že na ďalší si musíte počkať takmer rok.

Berte to z pozitívnej stránky. Máte dostatok času na to, aby ste sa pripravili na ďalší. Teraz nemám na mysli tú stresujúcu prípravu garderóby, účesov, šperkov, líčenia, vhodej obuvi, oblekov, či dokonca smokingov. Aj to je náročné, ale zvládnuteľné v pomerne krátkom čase.

Hovorím o niečom úplne inom.

Aj my sme sa s manželom zúčastnili plesu, na ktorom sme sa výborne zabavili. Bolo fajn ... ale zase som si uvedomila to, čo si všímam takmer na každej spoločnskej, či rodinnej udalosti. To, že nevieme komunikovať.

Niektorí:

• nechceme, alebo
• by sme aj chceli, ale nevieme ako na to, alebo
• si myslíme, že sme tí najúžasnejší spoločníci na svete a ani netušíme ako v skutočnosti mizerne komunikujeme.

Nechcem sa nikoho dotknúť, ani nenarážam na nikoho konkrétneho. Ale skutočnosť je jednoducho taká, že väčšina z nás do niektorej z týchto skupín (aspoň čiastočne) patrí. Vrátane mňa.

Ľudia sa na spoločenských stretnutiach prejavujú ako rôzne typy: baviči, „politici“, pozorovatelia, tragédi, filozofovia, parketoví levi, jedáci, „fotografi“, atď.

Toto rozdelenie v skutočnosti nie je až také podstatné. Dokonca je jedno, či ste extrovert, alebo introvert. Či ste dobrý rozprávač, alebo nie. Či sa smejete nahlas, alebo potichu. Či poznáte veľa dobrých vtipov. Ani či sa vyznáte v rôznych témach.

Byť výraznou osobnosťou spoločnosti, zábavným rozprávačom, hviezdou večierkov je fajn. Ale nie je to nutné. Dôležité je, aby sa ľudia vo vašej spoločnosti cítili príjemne.

Čo teda rozhoduje o tom, či sa v našej spoločnosti ľudia cítia príjemne, alebo ju naopak musia len pretrpieť?

Skôr, ako sa k tomu dostanem, dovoľte mi uviesť krátky príbeh.

Keď som bola stredoškoláčka, mala som komplexy z toho, že sa v žiadnej spoločnosti neviem zapojiť do konverzácie. Školské výlety, prestávky, „chatovice“, väčšie rodinné oslavy. Stále ten istý scenár. Všetci naokolo sa bavili a ja som im len ticho závidela a rozmýšľala, ako to robia. 

Smiešne na tom bolo, že najviac som závidela tým typickým zabávačom spoločnosti, ktorí jednoducho prišli, strhli na seba pozornosť a robili dobrú náladu. Aspoň sa mi to tak javilo.

A to ma veľmi deprimovalo. Vedela som, že taká nikdy nebudem. Čo už len ja môžem zaujímavého, či vtipného povedať? Čím už tak môžem niekoho ohúriť?

Potom som si našťastie uvedomila jednu dôležitú vec. Nie všetci spolužiaci v triede boli tými, ktorí všade a za každých okolností na seba strhávali pozornosť. V skutočnosti takých bolo veľmi málo a nie všetci z nich patrili k tým naj-naj-najobľúbenejším.

Tí ostatní tu jednoducho „len“ boli a niektorí z nich boli napriek tomu mimoriadne obľúbení (dokonca obľúbenejší ako „hviezdy večierkov“), všade vrelo vítaní a keď niekde chýbali, ... tak naozaj chýbali.

Prečo?

Vtedy som si na túto otázku ešte nevedela odpovedať.  Ale toto poznanie mi aspoň dodalo nádej, že možno aj ja dokážem byť „právoplatným“ členom akejkoľvek skupiny ľudí a nemusím sa pritom stať „bavičkou roka“. 

Keďže som nebola ochotná hrať svoju rolu nesmelého, utiahnutého, nekomunikatívneho a nespoločenského tvora do konca života, neostávalo mi nič iné, iba sa snažiť v komunikácii zlepšiť.

Bolo viac udalostí, ktoré ma v tejto oblasti vždy posunuli trošku vpred, ale je jedna, ktorá mi zvlášť utkvela v pamäti.

V období štúdia na vysokej škole som sa po dlhšej dobe stretla so svojou bývalou spolužiačkou z gymnázia. Ona bola jednou z tých, o ktorých som písala vyššie. Nevtieravá, nestrhovala na seba pozornosť, napriek tomu bola všetkými veľmi obľúbená.

Počas rozhovoru prišla reč aj na to, že najbližší víkend je dohodnuté malé stretnutie s ďalšími bývalými spolužiakmi. Pre niekoho veľká radosť, pre iného (teda mňa) zmiešané pocity. Možno by som aj šla, rada by som predsa niektorých spolužiakov videla, ale ... čo ak to zase dopadne tak, ako vždy? ... Kamarátku som svojimi úvahami nezaťažovala, o to viac ma prekvapilo, keď si zrazu povzdychla:

„Och, síce sa teším, ale ... to zas bude!“

 „Ako to myslíš?“

Ona so smiechom odpovedala: „Musím si asi dopredu pripraviť zoznam odpovedí a otázok.“

„To myslíš vážne?“

„No áno, vždy sa ma všetci pýtajú ako sa mám a ja tak nerada o sebe hovorím. Tak si musím aspoň pripraviť odpovede, nech nad nimi nemusím rozmýšľať.  A HLAVNE OTÁZKY. Lebo čím viac sa pýtam ja, tým menej musím hovoriť o sebe. ... a zároveň sa tak aj veľa dozviem.“

Spätne som si premietla spôsob, akým sa kamarátka zvykla správať medzi spolužiakmi a bolo to pre mňa, ako by mi niekto odhalil to najväčšie tajomstvo sveta. Nikdy by som nepovedala, že jej správanie by mohlo byť vedomé a pripravené. Žila som v naivnom presvedčení, že všetci okolo mňa oplývajú nejakým zvláštnym druhom talentu a len ja to mám také ťažké, že si schopnosť spoločenskej konverzácie musím tvrdo nacvičovať.

Čo je však najdôležitejšie?

Z jej odpovede som konečne pochopila, v čom tkvie môj najväčší problém:

1. Ako chcem, aby ma mal niekto rád, keď mu nedám najavo svoj záujem akoukoľvek otázkou?
2. Ako môžem očakávať, že sa niekto bude snažiť o ďalšiu konverzáciu so mnou, ako ho po prvej zdvorilostnej “Ako sa máš?“, odbijem odpoveďou typu: „Dobre.“, alebo „Ujde to.“? Bez toho, aby som mu otázku opätovala, alebo si aspoň odpoveď vopred pripravila a povedala mu niečo viac?
3. Vždy som sa smiala, ak som niekde počula, že „hovoriť striebro, mlčať zlato“ alebo, že človek musí vedieť predovšetkým počúvať, aby bol dobrým spoločníkom. Myslela som si, že mlčím a počúvam až-až, ale bez želaného efektu. Nie je však počúvať, ako POČÚVAŤ.

Až vtedy som si uvedomila, prečo mali moju kamarátku všetci spolužiaci tak radi. Málokto síce o nej veľa vedel, zato každý sa cítil v jej spoločnosti príjemne. Neohurovala názormi, či novinkami ... to ona sa iných pýtala na ich názory a na to, čo majú nové. Nesnažila sa byť za každú cenu vtipná ... smiala sa na vtipoch iných a dávala im pocit, že sú zábavní. Keď sa na niečo opýtala, konverzácia neskončila trápnym tichom, ale nasledovala ďalšia otázka, z ktorej bolo jasné, že počúvala so záujmom.

Počúvať, znamená PÝTAŤ SA.

Áno, počúvať, v skutočnosti znamená PÝTAŤ SA. Pýtať sa, neznamená položiť otázku, aby sa nepovedalo, ale SO ZÁUJMOM sledovať, čo mi opýtaný odpovie.

Viete, ja sa stále nepovažujem za nejakého „komunikačného majstra“. Ale sú situácie, kedy som so sebou spokojná a je to väčšinou vtedy, keď sa držím tohto jednoduchého pravidla. Pravidla, ktoré si môžete vyskúšať kdekoľvek a bez žiadnej zložitej prípravy.

Veľakrát sa bojíme, aby sme svojimi otázkami ľudí neobťažovali, nepôsobili ako príliš zvedaví. A oni pritom tak zúfalo čakajú, aby sa ich niekto opýtal a mali dôvod porozprávať niekomu niečo, z čoho sú nadšení, alebo ich naopak trápi, bez obáv, že tým niekoho otravujú.

Úplne inak teraz vnímam napríklad rodinné stretnutia. Tí, o ktorých som si kedysi myslela, že sú machri a závidela som im, v skutočnosti nevedia až tak dobre komunikovať, ako sa mi zdalo. Rozprávajú veľa, ale nie sú dobrí spoločníci. Povedia vám všetko možné. O sebe, o politike, o novom televíznom programe, tu niekoho ohovoria, tam povedia nejakú múdrosť, ale nedajú vám príležitosť na to, aby ste vy niečo povedali. Neprejavia o vás záujem a ak áno, tak vám nedajú dostatok priestoru.

Prečo môže byť aj pre vás táto informácia dôležitá?

Neviem, možno to všetko znie, ako nič nové pod slnkom, ale prečo potom tak často narážam na tento problém? Len málokto sa nedopúšťa menších, či väčších komunikačných prešľapov. A väčšina z nich súvisí s nedostatkom skutočného záujmu o druhých.

Predstavte si napríklad taký ples. Možno tam idete so skupinkou ľudí, ktorých poznáte a pravidelne stretávate. Nemáte problém sa s nimi baviť kdekoľvek a o čomkoľvek.

Ale možno budete pri stole sedieť s niekým, koho až tak dobre nepoznáte. Napríklad: Bude tam síce vaša kamarátka, ale jej manžela poznáte len z rozprávania, ak vôbec. Možno si privedie ďalšie príbuzenstvo a vás usadia práve k nim. Možno s vami pri stole bude sedieť kamarátkina kamarátka, ale vy o nej neviete prakticky nič len to, že sa pozdravíte, keď sa stretnete.

Čo teraz? Vaša kamarátka sa nemôže venovať len vám a keď sa vy celý večer budete venovať len svojmu partnerovi, nebude to trochu neslušné? ... A navyše nuda?

A čo tak svadba? Zrejme ste už boli niekedy hosťami na nejakej svadbe.  Nevesta má svojich hostí, ženích svojich. Ba čo viac. Matka nevesty má svoju rozvetvenú rodinu a otec svoju. Na ženíchovej strane to isté. Je veľmi pravdepodobné, že budete sedieť s niekým, koho ste buď v živote nevideli, alebo ste ho videli pred 10 rokmi.

Čo urobíte? Budete sa baviť s vlastným manželom vedľa vás? A na čo sa ho opýtate? Že ako sa darí v práci? Alebo, či vás ešte stále miluje? To nie je vaše rande, čiže na dôverné rozhovory, či prísne tajné klebety tam asi nebude veľa súkromia. Veľmi rýchlo vám vyschne zásoba vhodných tém a čoskoro sa budú nudiť už nielen tí neznámi okolo vás, ale aj vy sami.

Takže, smelo do toho!

Začnite vnímať spoločenské udalosti, rodinné oslavy, alebo hocaké iné stretnutia ako príležitosť:

• na to, aby ste spoznali nových ľudí,
• na to, aby ste sa dozvedeli niečo o ľuďoch, ktorých už síce poznáte, ale viete o nich veľmi málo,
• na to, aby ľudia, ktorých poznáte a niečo o nich aj viete cítili, že sa o nich stále zaujímate.

Čo máte robiť, aby ste tú príležitosť naozaj využili?

• Zoznamovať sa. ... Požiadajte známu/známeho, aby vás zoznámil/a so svojím manželom/manželkou, kamarátkou, príbuzným, kolegom ... Alebo sa predstavte sami, ak to vyplýva zo situácie. „Ste odtiaľto? Mimochodom, moje meno je ...“
• Pýtať sa. ... „Chodievate na ples každý rok? ... Ste hosťom ženícha, či nevesty? ... A čo sa pýtať ďalej? Nie je až také ťažké na to prísť. Väčšina z nás má napríklad nejakú prácu, nejaké záľuby, nejaké deti, vnúčatá, nejaké problémy, zážitky z dovolenky. Nesmie to vyznieť ako nejaký výsluch, či vyplňovanie dotazníka, ale nebojte sa, k tomu pravdepodobne nedôjde. Začnite otázkou, ktorá v danom momente vyznie logicky a tie ostatné prídu samé od seba. Ale len v prípade, že budete POZORNE:
• Počúvať. ... Nemusíte veľa hovoriť, ak nechcete. Väčšina ľudí aj tak ocení viac to, keď prejavíte záujem o nich, ako keď sa budete vy snažiť hovoriť zaujímavé veci. Počúvať však musíte naozaj, nie akože. Inak nebudete vedieť logicky nadviazať a rozhovor bude viaznuť.
• Pamätať si. ... Počúvať musíte pozorne nielen preto, aby ste vedeli nadviazať, ale aj preto, aby ste si o človeku čo najviac zapamätali. Je úžasné, keď sa s niekým stretnete po roku a on nadviaže na váš posledný rozhovor, akoby to bolo včera. Opýta sa vás napríklad, či ešte stále pracujete na tom projekte XY, či sa už matka zotavila zo zdravotných problémov, alebo ako syn napreduje v hokejových tréningoch ... Je to veľmi príjemné poznanie, že si o vás niekto niečo pamätá. Navyše, rozhodne sa na takéto konkrétne otázky ľahšie odpovedá, ako na otrepané „Ako sa máš?“ ... K tomu aby ste si aj vy o ľuďoch veľa zapamätali, vám pomôže predovšetkým ÚPRIMNÝ záujem o to, čo vám hovoria. Je málo pravdepodobné, že si zapamätáte niečo, na čo sa opýtate len zo slušnosti. Hlavne ak odpoveď počúvate na pol ucha.
• Chváliť. ... Možno by ste sa radi s niečím pochválili vy sami. Je to prirodzené. Ale je to trochu trápne, však? Začnite radšej tým, že pochválite druhých. Zablahoželajte im k úspechu, pochváľte im účes, deti, vnúčatá atď. Nevymýšľajte si chvály, ktoré nemyslíte úprimne. Ale ak sa vám niečo páči, nenechávajte si to pre seba a dajte to ľuďom najavo. Potešia sa a aj oni budú hľadať príležitosť k tomu, aby vás za niečo pochválili.

Celé je to o troche tréningu, úprimnom záujme o ľudí a taktiež dobrej príprave. Nehanbite sa pripraviť si témy rozhovoru dopredu. Ak viete s kým sa stretnete, je to o to jednoduchšie.

Toto všetko sú, samozrejme, len základné pravidlá. Veľakrát postačia aj tie. Ak však chcete svoje komunikačné schopnosti a vzťahy s ľuďmi posunúť naozaj vysoko, je potrebné sa toho naučiť oveľa viac. Predovšetkým viac o ľuďoch, s ktorými sa stretávate.

Nech už sa v najbližšej dobe chystáte kamkoľvek, želám vám príjemnú zábavu a veľa nových priateľov.