Zlosť je prirodzenou súčasťou všetkých medziľudských vzťahov – milostných predovšetkým. Je to prirodzené. Čím ste na niekom závislejší, tým ste zraniteľnejší, tým skôr sa váš partner/ka stáva predmetom vášho hnevu. Zlosť sa nevyhne žiadnemu vzťahu a tak neuvažujme o tom, či jej dávať priechod, skôr o tom, ako najlepšie s ňou zaobchádzať. Dlhodobý úspech vzťahu závisí aj na tom, či nájdeme vhodné kanály pre obojstranné vyjadrenie zlosti a jej spracovanie.
To, že môžete slobodne vyjadriť svoj hnev, je to dôkazom pevnosti vášho vzťahu a nie jeho krehkosti. Vzťahy v ktorých sa hnev nedáva najavo, alebo nie je povolený, sú vratké a časom sa odcudzia.
Zdravé vzťahy dokážu hnev i agresivitu zvládať.Netreba sa hnevu báť, treba si len stanoviť základné pravidlá pre to, ako ho budete ventilovať tak, aby sme neublížili tomu druhému. A byť v ich dodržiavaní dôslední! Ľudia, ktorých vzťah k partnerovi je zdravý, sa hádajú rovnako často ako ľudia udržujúci vzťahy nezdravé. Rozdiel je v tom, že tí prví bojujú čestne. Problém vznikne vtedy, ak váš partner nemá čestný boj vo svojom repertoári. Je zvyknutý na iné chovanie: na zahmlievanie, na trucovanie, alebo na sarkazmus. Tento človek vždy jedná vo svojom záujme. Mal by sa však naučiť a pochopiť, že jeho prospech môže prospieť aj iným.
Hnev usídlený v nás nám môže narobiť viac škody, ako to, čo nás k nemu priviedlo…
Pre náš život je určite lepšie prejaviť zlosť, ako ju v potláčať. So zlosťou sa treba naučiť zaobchádzať. Ak by sme chceli hnev potlačiť, môžeme sa snažiť koľko chceme, nikdy sa nám ho nepodarí potlačiť úplne. Ostane si sedieť kdesi vnútri nás a ovplyvňuje naše chovanie. Nemizne a nestráca sa. Iba sa hromadí. Mnoho ľudí bude radšej trucovať miesto toho, aby zdvihli hlas, zlostne vybuchli, alebo iba povedali jasne a rázne čo im vadí. Potlačovaný hnev je časovaná bomba. Raz príde jej čas.
Niekto sa nevie hnevať (možno to mal v detstve zakázané), nevie, že je normálne dať najavo, že sa hnevám. Je to návyk, zavedený vzorec myslenia a chovania získaný väčšinou ešte v detstve. Naše vedomie nám dáva pokyny, že sa nehodí, aby sme sa cítili nahnevaní a už vôbec sa hnevom zaoberať. A tak poniektorí neustále nosíme hnev kdesi hlboko v sebe. No mali by sme si byť vedomí toho, že naše okolie ten hnev v nás cíti.
Je rozdiel medzi tým, keď jasne vyjadríte svoj názor, poviete prečo sa hneváte a dáte jasnú správu o svojich pocitoch a tým, keď mlčíme a tvárime sa odmietavo. Alebo odpovieme so sarkazmom a neskrývaným nepriateľstvom. To je presne typ reakcie, ktorá umŕtvi každý rozhovor a nič nerieši.
Keď sa ľudia hádajú, chcú počuť, čo im ten druhý odpovie, chcú hájiť svoj postoj a nakoniec doviesť konflikt k nejakému riešeniu. Čo ak vám váš partner neposkytne potešenie z toho, že by sa vec vyjasnila? Absorbuje vyhrážky i rany, začne zahmlievať, hovorí mimo kontext – chce vás vyprovokovať. Chce, aby ste sa prestali ovládať. Vďaka tomu sa uistí, že ste nebezpečný človek a má takpovediac navrch.
Každý človek má právo na svoje pocity, ale žiadny človek nemá právo ventilovať svoj hnev bez ohľadu na dôsledky. Nikto predsa nie je boxerské vrece, ktoré je vždy po ruke pripravené inkasovať nespočetné údery. Nikto nemá právo vybíjať si zlosť na druhých (partneroch a už vôbec nie na deťoch). Aká je psychologická dynamika agresívneho človeka? Má zlosť a stále pociťuje, že mu bolo ublížené. Ak má dojem, že na neho útočíte, nepočuje čo mu hovoríte. Vie len vracať rany.
Niektoré problémy vyžadujú, aby boli presne pomenované, inak sa nikdy nevyriešia. Každý má právo na svoje pocity. No zároveň musí tomu druhému človeku čeliť – postaviť sa pred neho a upozorniť ho na dôsledky jeho chovania (Toto ma zraňuje a toto ma uráža. Keď urobíš toto, cítim sa takto...)pokiaľ vypustíte paru férovým spôsobom, má to zmysel pre oboch a váš vzťah.
FIA
Ilustračné foto: fotolia.com